Ministerstvo obstarávalo tak, že oslovilo tri firmy, ktoré majú medzi sebou vzájomné väzby. Z takejto „konkurencie“ rozhodne neprofitovali daňovníci.

Predraženými logami sa šafárenie s fondami EÚ na MVRR SR neskončilo, skôr iba začalo. Tak, ako má každý operačný program svoje logo, má aj svoju webstránku. Ministerstvá zaplatili za webstránky pre operačné programy milióny korún.

Okrem byrokracie, ktorú pri žiadaní spolufinancovania projektov vytvárajú nad mieru stanovenú Bruselom naši úradníci, je problémom najmä korupcia. Za uplynulé obdobie tejto vlády prehrmelo veľa korupčných afér, ktoré zanechali nielen v žiadateľoch pocit skorumpovanosti ľudí na ministerstvách.

Ochotu ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja pod vedením „odborníkov“ Janušeka & Štefanova poskytovať občanom informácie „vyzdvihla“ i hodnotiaca komisia v rámci súťaže INFOčin, a to konkrétne v kategórii Nepriateľský čin roka 2009. Nastúpia po odborníkoch ich „čističi“? A kedy sa ukážu škvrny na ich golieroch?

Neprehľadné prerozdeľovanie a zlodejiny v obstarávaní. Zatajovanie informácií. Neplnenie nezmyselného cieľa stierať regionálne rozdiely. Táraniny o čerpaní. Pochybná efektívnosť a neuveriteľné plytvanie. Aj tak sa dá vnímať našich prvých päť rokov s eurofondmi.

„Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať,“ tak by mohol znieť slogan ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja.

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja zatajovaním informácií o procese prerozdeľovania eurofondov vyvoláva oprávnené pochybnosti o transparentnosti a zákonnosti prideľovania eurofondov jednotlivým projektom.

Koľko stojí jedno logo? Pár miliónov? A nemohlo by byť lacnejšie? Ako vláda plytvá našimi daňami.

Eurofondy sú byrokraciou pre byrokraciu za naše peniaze, ktoré by sa, nielen v období krízy, oplatilo radšej ušetriť.

Eurofondy sú zlodejina. Používajú sa na nezmysly, systém ich prideľovania je neprehľadný. Výmena jedného ministra na tom nič nezmení.

Zbytočné zákony, zbytočné výdavky, zbytočné tajnosti a zbytočné reči - tak môžme ohodnotiť dva dlho pripravované a očakávané vládne návrhy zákonov z oblasti regionálneho rozvoja, ktoré parlament schválil v novembri 2008.

Deň po tom, ako si vláda schválila úlohu sprehľadniť prideľovanie peňazí z eurofondov, konalo ministerstvo výstavby v priamom rozpore s týmto cieľom.

Znižovanie regionálnych rozdielov je jedným z tých politických cieľov, na ktorých sa vládna koalícia s parlamentnou opozíciou, či, ak chcete, ľavica s pravicou až dojemne zhoduje. Sme svedkami len neúprimných či priam pomätených rétorických pretekov na pokračovanie?

Je zrejmé, že eurofondy nie sú efektívnym nástrojom pri plnení deklarovaného cieľa znižovať regionálne rozdiely. Čerpanie, čerpanie, dookola len samé čerpanie. Koho by zaujímalo, že tie eurofondy vlastne ani neplnia dôsledne svoj účel, však?

Rozdiely medzi regiónmi tu vždy boli a budú, keďže sú prirodzené a prítomné všade na svete. Boj s nimi je teda nekonečný, márny a nezmyselný. No vidina voličských hlasov a neuveriteľného mnohomiliardového koláča, z ktorého si odtrhnú i klienti vládnucich strán, je prisilná.

Znie to už ako obohraná platňa. Politici, či už európski, alebo tí naši, hlásiaci sa k ľavici alebo pravici, nás svorne balamutia, že je nevyhnutné znižovať regionálne rozdiely. Receptom sú vraj eurofondy, ktoré oni z našich daní pomôžu rozdeliť medzi regióny. A rozdiely medzi regiónmi sa odstránia. Naozaj?

Divadlo v predháňaní sa, kto viac pomôže regiónom a ľuďom v nich, ktoré pred nami politici ako jeho aktéri dojímavo hrajú, by sa mohlo zdať komické, avšak uvedomujúc si, že vstupné platíme my všetci, či už chceme alebo nie, robí z neho tragédiu.

Nie je pravidlom, že „podpora“ z eurofondov je adresná a smerovaná tým, ktorí ju najviac potrebujú. Eurofondy sú len redistribučnou stratégiou, v rámci ktorej vlády ponúkajú transfery verejných financií, ktoré predtým získajú výberom daní od občanov a firiem Slovenska a ostatných členských krajín EÚ.

Naozaj by spoločný trh EÚ nemohol fungovať bez prerozdeľovania desiatok miliárd eur na podporu rozvoja regiónov prostredníctvom eurofondov či bez priamych platieb pre poľnohospodárov v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky?

Namiesto vyše 32 miliárd korún v pluse nás v súčasnosti delia len 4 miliardy korún od stavu, aby naša pozícia voči bruselskej pokladnici bola stratová. Situácia sa navyše zvrátila až v decembri 2006, dovtedy sme, z pohľadu príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu za roky 2004-2006, boli čistým platcom voči EÚ.

Vláda určila tiež ministerstvá, ktoré budú riadiť jednotlivé operačné programy a budú tak zodpovedné za prerozdeľovanie eurofondov smerom ku konečným prijímateľom v regiónoch. Je zarážajúce, že hoci nič nenasvedčovalo tomu, že by ministerstvo hospodárstva malo byť riadiacim orgánom a pripravovať operačný program na roky 2007 – 2013, i tak tento rezort vopred obstaral služby externých expertov v tejto oblasti.

Pravicu a ľavicu štandardne odlišuje i pohľad na úlohu vlády a štátu v ekonomike a spoločnosti. Učebnicová pravica hlása nižšie dane, štíhlu vládu a viac slobody pre jednotlivcov a firmy. Ľavica sa naopak bráni presunu zodpovednosti na občana a chce prerozdeľovať čo najviac verejných financií pod pláštikom sociálnej rovnosti. Na míňaní miliárd z eurofondov, typicky ľavicovej agende, sa však zhodujú oba tábory. Prečo?

Ruka v ruke so znižovaním daní a odvodov by sa mali znižovať i vládne výdavky. Tak by malo znieť i jedno zo základných „prikázaní“ pravicových strán. Neplatí to však pre našu vládnucu pravicu, ktorá akosi prirýchlo stihla napáchnuť európskou ideológiou prerozdeľovania v mene prázdnych hesiel. Eurofondy sú toho snáď najlepším príkladom.

Je to paradox. Opozícia sa tvári, že drží dnešnú vládu pod krkom. Fico dennodenne do médií vyvreskuje, že vláde tým krkom zakrúti a doláme jej väzy, ak tá sprivatizuje čo i len miliónový majetok v doterajšej správe štátu.V tomto prostredí tak pokojne bez veľkého záujmu opozičných krikľúňov prebieha spor vládnych strán o eurofondy. Ide pritom o stovky miliárd.

Za neuveriteľných takmer 135 miliónov korún má Deloitte Audit, s. r. o., vypomáhať ministerstvu hospodárstva pri úlohách, ktoré by podľa aktuálneho návrhu národného referenčného rámca vlastne vôbec ani plniť nemalo.

Otázky súvisiace s regionálnymi rozdielmi sa v ostatných rokoch dostali do popredia záujmu nielen odbornej, ale vďaka médiám i širokej laickej verejnosti. Na jednej strane sa stretávame so serióznym výskumom odborníkov rôznych profesií, na strane druhej neraz i s ich demagogickými interpretáciami na politickej scéne. Regionálne rozdiely sa takpovediac stali témou.