MonitoringFondov.eu  

Eurofondy: prekliatie pravice

(12.6.2006)   Dušan Sloboda

URL: http://www.monitoringfondov.eu/article.php?41

Pravicu a ľavicu štandardne odlišuje i pohľad na úlohu vlády a štátu v ekonomike a spoločnosti. Učebnicová pravica hlása nižšie dane, štíhlu vládu a viac slobody pre jednotlivcov a firmy. ď½avica sa naopak bráni presunu zodpovednosti na občana a chce prerozdeľovať čo najviac verejných financií pod pláštikom sociálnej rovnosti. Na míňaní miliárd z eurofondov, typicky ľavicovej agende, sa však zhodujú oba tábory. Prečo?

.pred ostatnými parlamentnými voľbami v roku 2002 mala časť pravice v zostave KDH, OKS a DS vo svojich programoch silný tromf v podobe zavedenia rovnej dane a zníženia daní. Uvedenia rovnej dane do života sa nakoniec zhostila SDKÚ, ktorej cieľom bolo nastaviť daňovú reformu ako neutrálnu, teda bez potreby výrazných škrtov vo verejných výdavkoch. Napriek tomu však môžeme dnes výsledky realizácie tejto typicky pravicovej agendy hodnotiť pozitívne. Kľúčové je, že stranám sa podarilo voličov presvedčiť a naučiť, že nižšie dane sú správna vec. A viac či menej sa k ďalšiemu znižovaniu daní hlási celé pravicové spektrum i naďalej. Už menej slávne to je, keď si všimneme, ako sa, bohužiaľ, i pravica stavia k potrebnej redukcii úloh vlády, byrokracie a všadeprítomného zasahovania státu do rozhodovania ľudí a podnikateľov.

Po vstupe do EÚ sa do verejného priestoru navyše prirútili i eurofondy. Tie sú síce súčasťou verejných financií, ale kee sa na ne zatiaľ z ví¤čšej časti skladajú daňovníci starých členských krajín, a menej prispievajú tí naši, pozeráme sa na ne ako na dar. A akoby i tu platilo darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj! A tak verejnú debatu, vrátane unisono vyhlásení politikov pravice a ľavice, opantali len reči o potrebe eurofondy „neprejesť“ a neminúť na úplné nezmysly. Prípadne sa dopočujeme, že sa treba pokúsiť pridelené miliardy korún v danom čase vyčerpať pokiaľ možno na sto percent. Čoraz častejšie sa ozývajú i hlasy zdôrazňujúce netransparentnosť a korupciu pri prideľovaní europeňazí. Aby sme sa dokázali pozrieť i na odvrátenú stranu eurofondov, je nevyhnutná základná lekcia z ekonómie.

.rozbité okno

Rýchlokurz nám nezištne už od prvej polovice 19. storočia poskytuje esej Čo je vidieť a čo nie je vidieť z pera Frédérica Bastiata, francúzskeho klasického ekonomického liberála. Bastiat sa rozhodol popísať dôsledky konania ľudí a ich vplyv na ekonomiku na príklade rozbitého okna.

Predstavme si teda, že mladý výrastok rozbije kameňom okennú výlohu na prevádzke miestneho pekára. Zúrivý pekár vybehne z obchodu na ulicu, no malý nezbedník je už dávno preč. Okoloidúci sa pristavujú pri pekárovi, pozerajú sa na dieru v okennej tabuli a úlomky skla rozsypané na čerstvo napečených rožkoch a pecňoch chleba. Po vyjadrení samozrejmých pocitov ľútosti nad vzniknutou škodou sa začnú z hlúčika pohoršených ľudí ozývať úvahy, že každá vec či čin, rovnako i domnelé nešťastie, má predsa i tú svetlú stránku. Veď rozbité okno predsa znamená, že sklenár bude mať prácu. Koľko to tak asi bude stáť? Šesť tisíc korún? Je to dosť. Avšak, ak by neboli rozbíjané okná, ako by sa uživili sklenári? Takto bude mať sklenár o šesť tisíc korún vyšší príjem. Sklenár teda bude môcť takto zarobené peniaze minúť nákupom predmetov osobnej spotreby u iných obchodníkov, ktorým sa tak následne zvýši príjem a budú môcť nakúpiť viac u ďalších obchodníkov. A tak až do nekonečna. Javí sa nám, že rozbité okno vlastne poskytuje nové peniaze a vytvára zamestnanosť. Nepriamo tak z danej úvahy vyplýva, i keď to explicitne nik zo zúčastnených nevysloví, že chlapčisko, ktoré hodilo do okna kameň, nie je vlastne verejnou hrozbou. Naopak, je vlastne skôr dobráčiskom, vďaka ktorému sa zvýši obrat viacerým miestnym obchodníkom. Hotové požehnanie pre spoločnosť! To je však len to, čo je vidieť, vraví nám Bastiat.

Pozrime sa však na celú záležitosť ešte raz a pozornejšie. Hlúčik zúčastnených má pravdu v tom, že tento vandalský čin bude znamenať rast obchodu a príjmov z pohľadu sklenára. Majiteľ pekárne však prišiel o šesť tisíc korún, ktoré pôvodne zamýšľal minúť na kúpu nového obleku. Kee však musel za výmenu rozbitého okna zaplatiť sklenárovi, bude sa musieť zaobísť bez obleku. Namiesto okna a šiestich tisícov vo vrecku má tak teraz len okno a na oblek musí na istý čas zabudnúť. Ak teda berieme pekára ako súčasť spoločnosti, možno povedať, že spoločnosť stratila nový oblek, ktorý mohol byť ušitý, a sme teda chudobnejší o jeden oblek. Biznis, ktorý získal výmenou rozbitého okna sklenár, je v podstate len strateným obchodom, ktorý by inak získal za ušitie obleku pre pekára miestny krajčír. Žiadna nová zamestnanosť teda nevznikla – práca, ktorú získal sklenár, je tá, o ktorú v podstate pripravil krajčíra svojím konaním mladý chuligán. Až ak sa pozrieme na všetky dôsledky konania ľudí, a teda i na to, čo nie je vidieť, zistíme skutočný stav vecí. ď½udia si síce čoskoro všimnú pekárove nové okno, nikdy však neuvidia oblek, ktorý mu mal ušiť krajčír.

.eurofondy – čo nie je vidieť

Zmienený príklad nám vraví, že zví¤čša rátame len s tým, čo vnímame bezprostredne takpovediac na vlastné oči. Podobne je to s verejnými financiami, ktoré míňa štát, eurofondy nevynímajúc. Politici pomáhajú vytvárať zdanie, že miliardy z eurofondov pomáhajú zvyšovať zamestnanosť a celkový blahobyt. Je však mýtus myslieť si, že bez ich prerozdeľovania by ostali ľudia nezamestnaní. Eurofondy, ako súčasť verejných financií, s ktorými hospodári štát, totiž pochádzajú z daní a poplatkov, ktoré odvádzame my, daňoví poplatníci. Ak by sme teda eurofondy zrušili, je na mieste i zníženie daňového bremena, ktoré nesieme. Zníženie daní znamená, že v peňaženkách daňovníkov – jednotlivcov, domácností a firiem – ostane viac peňazí. Môžeme teda viac míňať. Zvyšujeme tak dopyt po statkoch a službách vyprodukovaných v súkromnom sektore. Na uspokojenie tohto dopytu zareaguje súkromný sektor zvýšením výroby, zavedením nových produktov a poskytovaním ďalších služieb. To znamená i vznik nových pracovných miest a rast zamestnanosti. A teda rast blahobytu a životnej úrovne.

Podobne ako okoloidúci pristavujúci sa pred rozbitým oknom pekára v Bastiatovej eseji šírili mylnú ideu, že rozbité okno je požehnaním pre ekonomiku a spoločnosť, sa nás dnes snažia politici presviedčať, že nimi prerozdeľované eurofondy a verejné financie ako celok znamenajú rast blahobytu. Omyl, ktorého sa dopúšťame, keď si od politikov necháme ťahať tieto medové motúzy popod nos, pramení z toho, že posudzujeme len dôsledky, ktoré sú bezprostredne pozorovateľné (napr. pracovné miesta vytvorené za pomoci eurofondov, dotácií či iných štátnych stimulov), a prehliadame dôsledky, ktoré nie sú zrejmé, lebo bolo zabránené ich vzniku (napr. pracovné miesta, ktoré mohli vzniknúť na základe zvýšeného dopytu v spoločnosti s nižšími daňami).

Navyše, eurofondy často pomáhajú vytvárať pracovné miesta len krátkodobo – počas existencie štátom umelo vyvolaného dopytu v čase realizácie projektu spolufinancovaného z eurofondov. Na rozdiel od týchto štátom dotovaných pracovných miest sú však na strane druhej pracovné miesta, ktoré vznikajú na trhu prirodzene v súkromnom sektore na základe dopytu spotrebiteľov. Zví¤čša sú dlhodobejšie udržateľné a v konečnom dôsledku i ich samotný vznik na trhu je lacnejší.

.prekliatie pravice

Vráťme sa k otázke, ktorú sme si položili v úvode. Prečo sme svedkami takej zhody vládnej i parlamentnej pravice s ľavicou v otázke eurofondov? V zásade sú možné dve zjednodušené odpovede. Prvá znie, že pravicové strany a im blízke podnikateľské kruhy majú z eurofondov úžitok, o ktorom sa svojim voličom bližšie nezdôverujú. Miliardy korún prerozdeľované na ministerstvách každoročne na stovky projektov v procese, ktorý umožňuje subjektívne rozhodovanie, sú totiž silným lákadlom. Nemenej závažný priestor pre klientelizmus a korupciu vytvárajú eurofondy v procese verejného obstarávania, v ktorom sa súkromný sektor s tým verejným stretáva pri rozhodovaní o prideľovaní verejných zákazok.

Druhá odpoveď, ktorá však taktiež svedčí o slabinách pravice, tkvie v tom, že pravicové strany nie sú schopné s ľavicou na poli eurofondov súperiť, kee nedokážu voličom vysvetliť príbeh rozbitého okna. Alebo, v súvislosti s prvou odpoveďou, vlastne sa o to možno ani nechcú pokúsiť.

Navyše, máme ešte v pamí¤ti, ako politici masívne presviedčali občanov pred referendom o pristúpení SR k EÚ. Za pozitíva EÚ pritom boli vyhlasované najmí¤ voľný pohyb, osôb, tovaru, kapitálu a služieb a prílev peňazí z fondov EÚ do našich regiónov. A kee voľný pohyb osôb je dodnes ví¤čšinou starých členských krajín pre našich občanov obmedzovaný, ostávajú hlavnou viditeľnou domnelou výhodou len tie prekliate eurofondy. Túto kliatbu si tak vlastne naša pravica na seba ušila sama.

.vandali

A čo z toho vyplýva pre pravicového voliča? Popri už prijatom a pochopenom koncepte znižovania daní by mal pozornejšie sledovať i to, ako a či strany pristupujú k zoštíhľovaniu vlády, redukovaní úloh štátu a znižovaní verejných výdavkov. Viac by si mal všímať, či strany chcú prerozdeľovať miliardy z verejných financií a eurofondov, hoc v mene „blaha“ občanov. Alebo, na strane druhej, či majú odvahu z tohto prekliatia všeobjímajúceho štátu výjsť na svetlo i s témami presunu ví¤čšej zodpovednosti zo štátu na občanov samotných. Naďalej totiž platia slová Frédérica Bastiata: „Štát je veľká fiktívna entita, pomocou ktorej sa každý snaží žiť na úkor všetkých ostatných. Očakávať, že štát sám v sebe nájde silu ubrániť sa svojej prirodzenej expanzii, je to isté, ako očakávať, že padajúci kameň sám v sebe nájde energiu na to, aby sa v páde zastavil.“

Eurofondy nám síce pomôžu vymeniť mnohé rozbité okná v Európe, avšak zároveň platí, že nové obleky si i kvôli nim Európania nebudú môcť dovoliť kúpiť tak či tak. A to bude platiť dovtedy, kým sa vlády členských krajín EÚ budú správať ako vandali rozbíjajúci naše okná.

Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 23/2006 dňa 5. júna 2006.