MonitoringFondov.eu  

Dušan Sloboda: Neviňme samosprávy za stav čerpania eurofondov

(12.8.2015)   Admin

URL: http://www.monitoringfondov.eu/article.php?363

Je vysoko pravdepodobné, že Slovenská republika nebude schopná naplno vyčerpať eurofondový balík, ktorý má k dispozícii na programovacie obdobie 2007-2013.

Predseda vlády Robert Fico tvrdí, že za to sú zodpovedné obce, mestá a kraje. Analýza dát z ITMS, ktorú vykonal Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, však ukazuje, že premiér nemá pravdu a samosprávy obviňuje neprávom. Viac už v rozhovore s analytikom inštitútu Dušanom Slobodom.


Blížime sa ku koncu programovacieho obdobia 2007-2013, eurofondy z neho by sa mali pomíňať do konca roka 2015. Situácia nevyzerá ružovo. Čoraz viac sa preto v médiách a politických prestrelkách stretávame s otázkami ohľadom zodpovednosti za stav čerpania eurofondov. Aký je váš názor?

V prvom rade treba povedať, že štátna správa, s vládou na čele, je priamo zodpovedná nielen za riadiace orgány, ktoré eurofondy rozdeľujú, ale i za čerpanie polovice z 15-miliardového balíka eurofondov zazmluvnených na obdobie 2007-2013. Hovoríme tu o sume, ktorá je na realizáciu zazmluvnených projektov k dispozícii zo zdrojov EÚ, vrátane nevyhnutného národného spolufinancovania zo štátneho rozpočtu. Alebo inak, ide o peniaze, ktoré k nám prišli cez Brusel od daňovníkov členských krajín EÚ, vrátane Slovenska, plus doplnkové zdroje z našich verejných financií od našich daňovníkov. Ako som už povedal, na projekty realizované štátnou správou, vrátane centrálnej vlády, ministerstiev a im podriadených organizácií, bola zazmluvnená polovica eurofondov. Na porovnanie, pre projekty miestnych a krajských samospráv smeruje štvrtina disponibilných zdrojov z eurofondov.

A ako čerpá eurofondy štátna správa a ako samospráva?

Pokiaľ ide o čerpanie zazmluvnených zdrojov, naša analýza dát ITMS zahÅ•ňajúca takmer desať tisíc projektov ukázala, že ak porovnáme tempo čerpania jednotlivých typov žiadateľov ku koncu roka 2014, tak platí, že kým samospráva vyčerpala zo zazmluvnených 3,743 mld. eur tieto zdroje na 60,84 percent, tak štátna správa vyčerpala zo svojho balíka, ktorý predstavoval 8,234 mld. eur, len 57,76 percent. Samospráva teda čerpá eurofondy o niečo rýchlejším tempom, než sa to darí štátnej správe.

Prečo ste sa do analýzy tempa čerpania pustili?

Podnetom pre túto analýzu boli slová premiéra Roberta Fica, ktorý sa pre médiá vyjadril, že vláda svoju prácu pri čerpaní eurofondov odviedla a problémy sú vraj najmď v oblasti verejného obstarávania na strane samosprávy. Pripomeňme si, že premiér Fico sa verejne pýtal, citujem: „Akú má vláda niesť zodpovednosť za to, či si mesto, obec alebo VíšC ako suverénna samospráva neorganizujú verejné obstarávania, alebo meškajú? My nevieme prikázať mestu alebo VUCke, že budete obstarávať takto alebo takto a musíte začať stavať." Následne sme na základe dát z ITMS v analýze verejne dostupnej na webstránke inštitútu poukázali na to, že Ficove tvrdenie, že za stav čerpania eurofondov sú zodpovedné najmď samosprávy, nie je pravdivé. Pripomeňme si, že keď premiérovi Ficovi po nástupe jeho druhej vlády tieklo do topánok, lebo sa bolo treba urýchlene fiškálne vysporadúvať s dôsledkami krízy, ale i dôsledkami deficitov a dlhov vyrobených prvou Ficovou vládou, siahol vtedy po memorande so samosprávami, ktoré mu mali pomôcť šetriť a ťahať deficit pod tri percentá. Samosprávy, ktoré v porovnaní s vládou rok čo rok hospodária rozpočtovo zodpovednejšie, tak ťahali z pahreby verejných financií za Fica jeho horúci zemiak. A to na úkor investovania prostredníctvom kapitálových výdavkov, teda na úkor nás, občanov. Ako sa samosprávam premiér odvďačil? Opďť na ne hádže zodpovednosť za svoje zlyhania.

Pán Sloboda, tvrdíte tiež, že tempo čerpania za vlád Roberta Fica bolo dosiaľ v priemere pomalšie, než za vlády Ivety Radičovej. Kde sú príčiny?

Áno, čísla nepustia. Tempo zazmluvňovania a čerpania eurofondov za vlád Roberta Fica za obdobie rokov 2007-2010 a 2012-2014 bolo v priemere pomalšie, než za vlády Ivety Radičovej (2010-2012). Dôvodov, prečo sme v čerpaní fondov z obdobia 2007-2013 aktuálne svedkami finišu, akoby míliar po krúžení na atletickom ovále v cieľovej rovinke akceleroval, sťaby chcel zdolať Usaina Bolta, je viacero. Ficova vláda mala v roku 2006 inú predstavu, ako má vyzerať skladba operačných programov, než rozhodla Dzurindova vláda. Zdĺhavé rokovania s Európskou komisiou spôsobili, že zazmluvňovanie projektov z prvých výziev sa konalo až v roku 2008. Bašovanie prvej Ficovej vlády v eurofondoch, spomeňme si len na kauzy ako nástenkový tender či sociálne podniky, si s oneskorením sebe vlastným všimla i Európska komisia, ktorá zoslala na druhú Ficovu vládu smršť audítorských návštev a súvisiacich nepekných správ, ktoré odhalili systémové chyby a mali za následok pozastavenie financovania niektorých operačných programov zo strany EÚ.

A čo výmena vlád, má nejaký vplyv na čerpanie eurofondov?

Istý sklz nepochybne spôsobili i výmeny vlád po voľbách v roku 2010 a po predčasných voľbách v roku 2012. Akákoľvek nová vláda znamená zbrzdenie procesov v eurofondoch. Akákoľvek vláda mení ľudí, ktorí nesú – alebo by mali niesť – spolu s ňou zodpovednosť za správu vecí verejných na príslušných ministerstvách, teda na riadiacich orgánoch. Výmena ľudí na ministerstvách predstavuje nevyhnutné zdržanie. A to platí o to viac, keď sa prepriaha z opačnej strany spektra. Svojím prispeli i opakované zmeny kompetenčného zákona. „Sťahovanie sa“ centrálneho koordinačného orgánu je jeden „príklad za všetky“. Najprv sa za Ficovej vlády rozhodlo, že od júla 2010 bolo zrušené ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja a kompetencie centrálneho koordinačného orgánu prešli na úrad vlády. Potom sa to menilo opďť za Radičovej vlády, keď od januára 2011 za eurofondy centrálne zodpovedalo Figeľovo superministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. A za druhej Ficovej vlády došlo k ďalším kompetenčným zmenám, keď sa za koordináciu eurofondov v súčasnosti zodpovedá opďť úrad vlády.

Niektorí analytici vravia, že treba zlepšiť verejné obstarávanie. Vraj je tam veľa korupcie. Vláda však prijala protikorupčné opatrenia, len ich treba dodržiavať. Potom by sme azda mohli zvrátiť situáciu v tohtoročnom čerpaní eurofondov. Súhlasíte?

Treba si uvedomiť, že zákon o verejnom obstarávaní, ktorý je pre realizáciu projektov z eurofondov kľúčový, bol za posledných desať rokov novelizovaný nespočetne krát. Pri rátaní noviel za ostatnú dekádu sa už pomaly blížime k číslu tridsať. Všetci tí, ktorí sa eurofondmi zaoberajú, vnímajú, že systém ich prerozdeľovania je nastavený neskutočne prebyrokratizovane, interpretačne nejednoznačne a zložito. A to až tak, že to vyvoláva oprávnené otázky, či tak nie je nastavený zámerne, aby sa v ňom mohli pohodlnejšie pohybovať všelijakí „vybavovači“. Eurofondy sú s korupciou a klientelizmom pevne zviazané. Rozhodovaním o ich pridelení pre projekty počnúc, a verejným obstarávaním pri realizácii končiac. Roky rokúce počúvame o debyrokratizácii a protikorupčných opatreniach. Zvďčša sú to však len také reči politikov, povinná jazda pre verejnosť. Pozrime sa len na susednú Českú republiku, ktorá, pokiaľ ide o čerpanie a spravovanie eurofondov, taktiež nepatrí práve do „výkladnej skrine“ EÚ. V Česku však napriek tomu v súvislosti s korupciou spďtou s eurofondmi prebieha proces s Davidom Rathom, bývalým vysoko postaveným politikom, ktorý pôsobil vo funkcii ministra, bol dlhoročným poslancom a ako hejtman stál na čele jedného z krajov. Naši Davidovia Rathovia sú stále nedotknuteľní.

Ak by sa mali do konca roka minúť všetky pridelené európske peniaze, bolo by podľa vás potrebné priemerné mesačné čerpanie na úrovni presahujúcej tri percentá. Stále tvrdíte, že je to nereálne?

Keď ministerstvo financií pred Vianocami roku 2013 hlásilo, že podiel vyčerpaných eurofondov sa konečne prehupol cez hranicu 50 percent, vzbudzovalo to otázky, či to nie je málo. V nadvďznosti na to som vtedy uviedol, že – nech to vyzeralo akokoľvek ako sci-fi – je možné, aby sa koncom roka 2014 čerpanie blížilo hoc aj k 75 percentám a koncom roka 2015 nech aj k vládou želanej stovke. Čerpanie eurofondov sa však počas roka 2014 dostatočne nezrýchlilo. Počas roka 2015 je preto potrebné minúť tretinu z eurofondov, ktoré má Slovenská republika k dispozícii na finišujúce programovacie obdobie 2007-2013. Ak by sa mali eurofondy z balíka na obdobie 2007-2013 minúť do konca roka v plnej miere, bolo by potrebné, aby priemerné mesačné čerpanie počas roka 2015 dosahovalo úroveň presahujúcu 3 percentá. Platí pritom, že priemerné mesačné tempo čerpania za obdobie 2007-2014 bolo len na úrovni 0,66 percent. Hoci vo finálnej fáze sa dá predpokladať zrýchlenie čerpania eurofondov, až taká akcelerácia by bola vysoko nepravdepodobná, aj ak by bol náš systém prerozdeľovania a čerpania eurofondov efektívny, transparentný a bez korupcie. Čo nie je prípad Slovenska. Považujem však za potrebné opďtovne zdôrazniť, že čísla o čerpaní eurofondov nehovoria vôbec nič o tom, ako sa tie peniaze využili. Keď najbližšie médiami prehrmí opďť zhrozenie nad tým, že Slovensko pomaly čerpá eurofondy, skúsme sa zamyslieť aj nad tým, či nám v tejto krajine ide v prvom rade o to, koľko eurofondov sme minuli, alebo či by nám náhodou nemalo ísť najmď o to, ako sme tie miliardy minuli.

Sú zodpovední politici za to, že málo chodia do regiónov a preto tam ide málo peňazí z Bruselu?

Hoci na Slovensku máme za sebou už celú dekádu od štartu decentralizačnej vlny, vďaka ktorej vzrástla dôležitosť samospráv v architektúre verejnej správy, zdá sa, že obce, mestá a kraje v ich nešťastne spotvorených hraniciach stále nevnímame ako dostatočne silných a autonómnych hráčov na poli správy vecí verejných. Potvrdzuje to i znenie vašej otázky. Ak máme rozvíjať funkčný decentralizovaný model štátu, nemožno ho predsa stavať na tom, či politici a zástupcovia centrálnej vlády chodia alebo nechodia do regiónov a uplácajú vybrané samosprávy na výjazdových zasadnutiach vlády tak, ako to praktizoval premiér Fico už počas svojej prvej vlády a pokračuje v tom i dnes. Takýmito krokmi sa predsa šliape po zásadách fiškálnej decentralizácie a popiera sa spravodlivé rozdeľovanie verejných zdrojov podľa všeobecne platných kritérií. A ak nemajú samosprávy v tejto krajine naďalej hrať úlohu „chudobného príbuzného“, nemôže ich rozvoj závisieť ani od natÅ•čania dlane k eurofondovému peňazovodu z Bruselu.

Čo teda navrhujete?

Ako občan si želám, aby sme v tejto krajine mali raz, pokiaľ možno čo najskôr, silnejšie samosprávy, s vďčšími právomocami a vďčším balíkom financií. Ale tiež s menším dirigizmom a vplyvom centrálnej vlády na ich chod. Takáto zmena sa však, vzhľadom na obmedzené zdroje verejných financií, dá realizovať len tak, že sa samospráva posilní na úkor centrálnej vlády, ktorej úlohy by sa mali naopak redukovať. A dlhodobé hospodárenie samospráv, na rozdiel od centrálnej vlády roky hromadiacej deficity a dlhy, nám navráva, že by to bol dobrý krok aj z pohľadu daňovníka. A je tu ešte ďalší argument, prečo v budúcnosti, ktorá nám nielenže klope na dvere, ona k nám už bez pozvania vchádza cez náš prah, bude potrebné dôrazne pokračovať v decentralizácii a transformácii štátu smerom k silnejšej samospráve. Podľa svetovo uznávaného profesora ekonómie Milana Zeleného, ktorého prednášku sme s kolegami v inštitúte nedávno mali možnosť organizovať na Slovensku, je už dnes pozorovateľným trendom deglobalizácia a návrat podstatného diania z globálnej úrovne do regiónov a miest.

Čo si máme predstaviť pod deglobalizáciou?

Predstavte si svet, v ktorom sa aktuálne dominujúce globalizačné procesy posunuli do ďalšej fázy, ktorou je relokalizácia, teda návrat k lokálnym ekonomikám. Globálne sa samozrejme budú naďalej šíriť informácie, menej však budú medzi kontinentmi fyzicky „cestovať“ produkty. Zďaleka však nepôjde len o návrat výroby spďť do miesta spotreby, pôjde i o návrat podstatného spoločenského diania spďť na lokálnu úroveň, na úroveň komunít. Nevyhnutnými sprievodnými javmi relokalizácie bude preto decentralizácia a deregulácia. Treba sa preto začať zoberať otázkami, ako je na tento trend pripravené Slovensko, členská krajina čoraz viac politicky centralizujúcej sa Európskej únie. A aj v tomto kontexte by sme mali prehodnotiť, či majú samosprávy v tomto štáte naďalej centrálnej vláde len sekundovať, teda takpovediac „hrať druhé husle“. ťažko nájdete v demokratickom svete krajinu, ktorá by bola schopná žiť ekonomicky úspešný príbeh bez toho, aby bola skutočne decentralizovaná.

Vráťme sa ešte k eurofondom. Nebolo by lepšie posielať projekty priamo do Bruselu a nie na ministerstvá? Neznížil by sa tým, ako to nazývate, korupčný chliev?

Áno, sú tu i názory, aby sa o rozdeľovanie eurofondov staral Brusel. Nemajme však ilúzie. Pomohol by som si citátom Margaret Thatcher, ktorá sa, ako to už k Britom patrí, pozerala na EÚ so zdravou dávkou skepsy. O únii povedala, že je „večne zavalená plánmi, programami a projektmi. Ale výsledkom je takmer vždy zbytočný zmďtok. Štruktúry, programy a plány Európskej únie musíme chápať tak, že existujú prosto sami pre seba.“ Prečo by o investíciách, ktoré sú potrebné povedzme v Stakčíne, mali rozhodovať niekde v Bruseli? Platí, že prvoradé je nastavenie systému tak, aby bol čitateľný, jednoznačný a jednoduchý, aby panovala aká-taká dôvera v rozhodovanie. Až v druhom slede treba riešiť to, na akej úrovni sa rozhodovanie bude realizovať. Skôr, než presun do Bruselu, by bol vhodný opačný proces. Už od čias vyjednávaní o našom pristúpení k EÚ boli a sú na stole tiež návrhy, aby sa o rozdeľovanie eurofondov mohli viac starať regióny samotné. Ak by sme však decentralizovali terajší systém, nebolo by to riešenie, vlastne by sme tým korupciu len decentralizovali.

Sú projekty obcí a miest dobre vypracované, bez veľkých chýb?

To je otázka, ktorú by lepšie než ja mohli zodpovedať hodnotitelia projektov. Oni samotní sú však neraz len ďalšou neslávnou kapitolou v príbehu o korupcii v eurofondoch. Projektové financovanie v eurofondoch funguje dosť nešťastne. Uvediem príklad. Dajme tomu, že máme dve školy, v tom istom meste. Obe boli postavené za socializmu, v časoch centrálne plánovaného hospodárstva začiatkom 80. rokov, v podstate podľa identického projektu. Jedna je na ulici Pionierov, a keĎe samospráva bola s projektom v rámci jednej z výziev úspešná, vymenili sa okná, budova sa zateplila, opravila sa strecha a vymenil sa kotol. Veľké zázraky v prospech lepšieho prostredia pre denno-denný pobyt detí sa s tou socialistickou budovou síce neudiali, ale aspoň je tam primerane teplo a sucho. Deti v druhej škole – na Budovateľskej ulici, nemali ani toľko šťastia, hoci ich rodičia platia dane rovnako, ako rodičia detí na ulici Pionierov. Projekt síce podaný bol, ale neprešiel. Alebo ostal „pod čiarou“ v tzv. „zásobníku“ projektov.

Lebo naň už financií v danej priorite neostalo, nie je to tak?

Áno, na tomto príklade sa zrkadlí niekoľko absurdných paradoxov eurofondov. Jeden paradox je v tom, že tu síce máme projekty a investície, ktoré sú potrebné, nie je ich však možné z eurofondov realizovať v potrebnej miere alebo vôbec. Na strane druhej riešime, koľko stoviek miliónov, či nebodaj ešte viac, z eurofondov prepadne, lebo ich v iných oblastiach nie je možné nielenže rozumne, ale dokonca akokoľvek vyčerpať. Ďalší paradox spočíva v princípe, že o eurofondy „sa súťaží“ a tiež to, ako sa to deje. Najprv minú žiadatelia zdroje na vypracovanie projektovej dokumentácie. To ešte neznamená, že projekt „prejde“, investícia do dokumentácie môže vyjsť nazmar. Potom nás desiatky miliónov stojí platenie tisícok nových úradníkov, ktorých by bez eurofondov na ministerstvách vôbec nebolo. Tí o projektoch rozhodujú. Ďalší ich potom kontrolujú počas realizácie či po skončení. Časť z týchto výdavkov, a tiež nemalý priestor pre korupciu, by sa pominuli, ak by namiesto „súťaže“ boli eurofondy prideľované každému žiadateľovi na základe striktných a vopred daných kritérií. A ak majú eurofondy plniť i funkciu znižovania regionálnych rozdielov, čo sa nielen u nás nedeje, tak potom treba preferovať vybrané regióny, pričom poradie záujemcov by sa malo určovať napríklad na základe koeficientu podľa miery nezamestnanosti obce, okresu či kraja – podľa typu projektu, a so záujemcami z regiónov s vyššou mierou nezamestnanosti by riadiace orgány uzavreli zmluvy prednostne. Analogicky je možné použiť i iný vhodný štatistický indikátor podľa oblasti danej priority, so záujemcami z regiónov s najnižšou mierou by sa zmluvy uzavreli iba v prípade, ak by alokáciu nevyčerpali záujemcovia z regiónov s vyššou mierou nezamestnanosti.

Na záver, pán Sloboda, ako by ste zhodnotili čerpanie eurofondov?

Ako som už spomenul, eurofondy sú skrz-naskrz prelezené korupciou a klientelizmom, a tieto naše neduhy spôsobujú zbytočné plytvanie a predražovanie obstarávania tovarov a služieb. Problémom je tiež priveľa byrokracie a málo transparentnosti v rozhodovacích procesoch. O eurofondoch sa hovorilo, že budú pre tie dnešné členské krajiny EÚ, ktoré boli súčasťou bývalého východného bloku, akýmsi Marshallovým plánom obnovy, ktorého sme sa pod tlakom Moskvy po druhej svetovej vojne nakoniec zriekli. Hovorilo sa, že pomôžu vláde a samosprávam pri likvidovaní modernizačného dlhu, ktorý sme v tejto krajine po desaťročiach komunizmu zdedili. Politici sprava i zľava unisono hovorili, že prinesú zníženie regionálnych rozdielov, čo sa nestalo. Môj pohľad na eurofondy bol od počiatku skeptický a kritický. A ani keď sa dnes, po jedenástich rokoch nášho členstva v EÚ obzriem spďť, nemám pocit, že eurofondy plnia svoju misiu a že sú úspešným príbehom. Alebo máte pocit, že áno? Ak do krajiny nalejete miliardy eur, iste nemožno povedať, že sa nič nezmenilo, neudialo, neurobilo. Ide však o to, či ten efekt považujete za dostatočný. Kolegovia z inštitútu INESS vypočítali, že za obdobie rokov 2004 až 2013 bolo na prijatie jedného eura z rozpočtu EÚ potrebné vynaložiť 73 centov výdavkov z našich zdrojov, a to jednak v podobe príspevku do spoločného rozpočtu EÚ, ako i prostredníctvom národného spolufinancovania projektov. Som presvedčený, že by bolo lepšie, keby sme tie peniaze radšej nechali samosprávam priamo. A nie posielať ich najprv do Bruselu, aby nám ich následne cez eurofondy s istými obmedzeniami, vopred danými prioritami a pribalením ďalšieho priestoru pre korupciu vrátili naspďť.

Marián Hudec, uverejnené dňa 20. júla 2015 v časopise íšzemná samospráva 04/2015.