![]() |
Absurdný paradox eurofondov(12.6.2013) Dušan Sloboda |
|
Eurofondy sú rozdelené na ročné sumy – tzv. záví¤zky, ktoré je potrebné využiť v priebehu dvoch alebo troch rokov. Toto pravidlo je známe pod názvom „n+2“ alebo „n+3“, kde n predstavuje rok, v ktorom boli eurofondy krajine pridelené. Akákoľvek čiastka z ročnej sumy, ktorú krajina v rámci príslušného obdobia nevyčerpá, bude automaticky odpočítaná z pridelenej sumy a vráti sa spí¤ť do rozpočtu EÚ. SOS 2013 Aktuálny poplach okolo eurofondov na Slovensku sa týka záví¤zkov rokov 2010 a 2011, ktoré treba vyčerpať do konca roka 2013, pričom hovoríme o sume presahujúcej 1,25 mld. eur. Až 30% z tejto sumy ide na vrub dvoch operačných programov týkajúcich sa vzdelávania a výskumu a vývoja, ktoré spravuje ministerstvo školstva. Ministerstvo, ktoré nedokáže nájsť zdroje na navýšenie platov štrajkujúcich učiteľov, nehovoriac o neschopnosti vykonať systémové zmeny vo vzdelávaní, sa zároveň roky trápi s úlohou, ako prideliť stovky miliónov z eurofondov. Tento paradox potvrdzuje nepružnosť verejného spravovania zdrojov. Podobne absurdne vyznieva situácia v rezorte dopravy. Takmer 30% z neminutých eurofondov, ktorých „záručná doba“ sa nástojčivo hlási, by mala byť čo najskôr zaliata zví¤čša do betónu a asfaltu nových diaľnic a rýchlostných ciest. Vysvetlite občanom, ktorí sú nielen roky konfrontovaní s nedobudovanou cestnou sieťou, ale dnes i denne s výtlkmi prederavenými cestami, že na kvalitnejšiu službu pre nich napriek rastúcim daniam nie sú zdroje. A zároveň im vysvetlite, že ani tie zdroje, ktoré máte, neviete včas a správne minúť. Pre daňovníka nie je podstatné, ktorý orgán verejnej správy tej či onej úrovne je za danú cestu zodpovedný. Daňovník je nútený platiť a očakáva službu. Verejný manažment pri jej poskytovaní zlyháva. Ďalších približne 20% zdrojov čaká na minutie v programe určenom na životné prostredie. Občania menších obcí zrejme nechápu, prečo v 21. storočí v centre civilizovanej Európy stále nemajú prístup ku kvalitnej pitnej vode či verejnej kanalizácii, a prečo im podpora z eurofondov ani určená nie je, keď zároveň nad desiatkami miliónov eur visí hrozba ich prepadnutia. Tak ale rozhodli verejní plánovači ich svetlých zajtrajškov. Viac než 20% z onej dosiaľ nečerpanej sumy by malo ísť na informatizáciu. Tento štát však roky nie je schopný sprevádzkovať e-government. Štát v rozklade totiž nevie, odkiaľ a kam sa vlastne uberá. Tento štát nie je schopný ani len tak, ako to robí v prípadoch iných eurofondov – teda neefektívne – minúť zdroje, ktoré k dispozícii má. Príčiny nečerpania Čerpanie eurofondov v aktuálnom programovom období 2007-2013 sa začalo neskoro. Ficova vláda sa rozhodla zmeniť skladbu operačných programov, o ktorých rozhodla ešte Dzurindova vláda v roku 2006 a následné zdĺhavé rokovania o zmenách s Európskou komisiou spôsobili, že prvé výzvy boli spustené až v roku 2008. Kľúčové ministerstvá zodpovedné za prerozdeľovanie eurofondov premiér Fico zveril do rúk ministrom za SNS, ktorí neprekvapili, držali sa svojej „povesti“ a bačovali tak, ako je im vlastné. Nielen nástenkový tender je ich spoločnou vizitkou. Ďalší sklz spôsobila zmena kompetenčného zákona, v ktorom Ficova vláda rozhodla, že od júla 2010 bolo zrušené ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja a kompetencie centrálneho koordinačného orgánu prešli na úrad vlády. Prvá Ficova vláda za 30 mesiacov (počnúc januárom 2008 a končiac júnom 2010, keďže rok 2007 sme celý stratili vyjednávaním a ďalšími prípravami) zazmluvnila 40,78% a vyčerpala 8,39% dostupných eurofondov. Nie nepodstatným faktorom boli parlamentné voľby v roku 2010 znamenajúce nielen koniec Ficovej vlády, ale i ďalšiu zmenu kompetenčného zákona, ktorú navrhla Radičovej vláda a parlament ju schválil. Od januára 2011 za eurofondy centrálne zodpovedalo Figeľovo superministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Radičovej vláda za 21 mesiacov (od júla 2010 do marca 2012 vrátane) zazmluvnila ďalších 27,00% a vyčerpala 19,93%. Predčasné voľby v roku 2012 znamenali ďalšie otrasy. Zmena vlády vždy znamená i výmenu kľúčových ľudí na ministerstvách zodpovedných za operačné programy. Okrem toho došlo opí¤ť k zmene kompetenčného zákona, keď od apríla 2013 za eurofondy centrálne zodpovedá opí¤ť úrad vlády, konkrétne podpredseda vlády pre investície ď½ubomír Vážny. Druhá Ficova vláda za ďalších 13 mesiacov (od apríla 2012 do apríla 2013 vrátane) dosiaľ zazmluvnila ďalších 10,07% a vyčerpala 12,51%. Netreba opomenúť ani to, že pre eurofondy kľúčový zákon o verejnom obstarávaní bol za posledných sedem rokov novelizovaný dvadsaťtrikrát. To hovorí za všetko. V takom nestabilnom právnom rámci, kde namiesto jasných pravidiel dochádza neustále k zmenám a ich ohýbaniu, nie je prekvapivé, že mnohé tendre trvajú príliš dlho. Navyše, keby dlhšie trvanie výberového procesu znamenalo aspoň jeho vyššiu kvalitu, malo by to aspoň aký-taký zmysel. Výsledkom verejného obstarávania sú často netransparentné a neefektívne rozhodnutia, v neprospech nás, daňovníkov. Zrýchľovanie obstarávania musí ísť ruka v ruke s rastom transparentnosti a prvkami efektívnej súťaže. Kým súčasná vláda (rétoricky) kladie dôraz na zrýchľovanie obstarávania, predošlá vláda urobila veľké kroky smerom k zvýšeniu transparentnosti prostredia verejnej správy. Rozdiely ostávajú, eurofondy tiež V apríli zverejnila Európska komisia tzv. strategickú správu 2013, hodnotiac v nej realizáciu programov regionálnej/kohéznej politiky EÚ, ktorej finančným nástrojom sú práve eurofondy. V správe týkajúcej sa všetkých 27 členských krajín bola komisia nútená priznať to, čo potvrdzuje i naša štúdia Eurofondy a regionálne rozdiely v Európskej únii (2012), teda že napriek dlhoročnému nálevu miliárd z eurofondov dochádza v EÚ k zvyšovaniu regionálnych rozdielov. Kľúčový deklarovaný cieľ danej politiky sa teda nedarí plniť. No nie je to fiasko? Komisia tiež konštatuje, že v mnohých krajinách EÚ tvoria eurofondy podstatnú časť verejných výdavkov určených na rozvoj. Do tejto kategórie patrí aj Slovensko, ktorého premiér Fico s obľubou vyhlasuje, že viac ako 70% verejných investícií na Slovensku v posledných rokoch pochádza práve z eurofondov. Kto už by si v tejto súvislosti spomenul, že by mal platiť „princíp doplnkovosti,“ podľa ktorého eurofondy nemajú nahrádzať, ale len „doplnkovo“ navyšovať vlastné verejné výdavky členských krajín? Na doplnkovosť sa dnes v EÚ kašle rovnako ako na iné v minulosti sformulované „princípy“. Správa komisie neopomenula ani to, že programy mali pôvodne plniť ciele dané v Lisabonskej stratégii, podľa ktorej sa únia mala stať do roku 2010 „najkonkurencieschopnejšou a na znalostiach najviac založenou ekonomikou sveta“. Keďže tento utopický záví¤zok sa súdruhom splniť nepodarilo, prestali o ňom hovoriť, prestali ho vyhodnocovať a nahradili ho novým strategickým ornamentom pod názvom Európa 2020. Ktovie, či po roku 2020 bude niekoho zaujímať, ako a či sa ciele o plánovanej mase vysokoškolsky vzdelanej populácie, množstve emisií v ovzduší či počte ľudí ohrozených chudobou plnia. O ich zmysluplnosti radšej pomlčme. Programovacie obdobie 2014-2020 už klope na dvere. Správa o tom, že pre nasledujúce obdobie premiér Fico „vyrokoval“ pre Slovensko z eurofondov ešte o niečo viac, než v aktuálnej sedemročnici dokážeme minúť, by daňovníkov zaujímať mala. Ak sa aj do roku 2020 nestaneme ako krajina čistými prispievateľmi do rozpočtu EÚ, ví¤čšina z nás čistými platcami v podstate už je. Dary z Bruselu prináša Fico najmí¤ svojim. Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2013. |