MonitoringFondov.eu  

Prázdne reči a zbytočné zákony

(8.12.2008)   Dušan Sloboda

URL: http://www.monitoringfondov.eu/article.php?13

Vždy, keď sa v parlamente schvaľuje nejaký zákon, by sme sa mali pýtať, či je daná právna úprava nevyhnutná, v čom spočíva jej prospešnosť pre spoločnosť a aké náklady vo forme verejných výdavkov jej schválenie so sebou prinesie. Pozrime sa, ako možno z tohto pohľadu zhodnotiť dva zákony, ktoré začiatkom novembra schválili poslanci.

Ide o zákony, ktoré majú veľa spoločného. Oba sú vládnymi návrhmi, týkajú sa oblasti regionálneho rozvoja a prerozdeľovania eurofondov, potrebu ich prijatia si vláda stanovila vo svojom programovom vyhlásení, boli dlho pripravované, v parlamente sa už koncom roka 2007 ocitli, no začiatkom roka 2008 boli z prerokovávania stiahnuté kvôli koaličným sporom. No a oba zákony sa zaklínajú rečami o zvýšenej efektivite a transparentnosti, ktorú vraj prinesú.

Zákon prvý

Prvým z nich je zákon o podpore regionálneho rozvoja, ktorým sa nahrádza aktuálne platný zákon s totožným názvom, ktorý bol účinný od roku 2002. V parlamente potrebu aktualizácie zákona z pozície navrhovateľa odôvodnil minister výstavby a regionálneho rozvoja Marian Janušek (SNS) tak, že bolo nevyhnutné „reflektovať zmeny, ktoré priniesla reforma verejnej správy, a taktiež bolo potrebné zohľadniť zmeny, ktoré nastali v súvislosti s využívaním pomoci EÚ v programovom období 2007-2013,“ a ďalej uviedol, že zákon „vytvára priestor na efektívnejšie usmerňovanie regionálnej politiky a podmienky pre efektívnejšiu územnú spoluprácu.“

Nuž, je skutočne snáď len na pobavenie, ak minister koncom roka 2008 zmenu zákona odôvodňuje reformou verejnej správy, ktorá prebehla za minulých dvoch vlád Mikuláša Dzurindu a posledným významným krokom bola realizácia fiškálnej decentralizácie platnej od roku 2005. Súčasná vláda sa už v reforme verejnej správy, hoci tá ukončená zďaleka nie je, nijak neangažovala. Nemenej zábavné je, ak sa potreba zmeny zákona účinného od roku 2009 odôvodňuje v súvislosti s programovým obdobím 2007-2013. Ak sú tie zmeny natoľko významné, na mieste je otázka, ako potom bolo možné prežiť v danom období tie dva roky bez novely zákona? No a zaklínadlo efektivity vyznieva už úplne falošne, kee schválený zákon nijakú efektívnejšiu územnú spoluprácu neprináša, ba naopak. Zo znenia zákona totiž nie je explicitne zrejmé, či obce, ktoré sa v záujme efektivity združili do mikroregiónov, budú môcť pri žiadaní o podporu z eurofondov predkladať spoločný program hospodárskeho a sociálneho rozvoja, alebo bude platiť striktný výklad, podľa ktorého je každá obec osve povinná mať takýto program. Akáže je tu efektivita? V dôvodovej správe k zákonu sa navyše spomína podpora komunálnej reforme, avšak schválené ustanovenia pôsobia presne opačne.

Milióny von oknom

Zmeny v schválenom zákone oproti tomu aktuálne platnému možno rozdeliť do dvoch kategórií. Prvou sú zmeny, ktoré možno hodnotiť len ako bezvýznamné a kozmetické. Druhú predstavujú zmeny, ktorých výsledkom bude úplne zbytočné mrhanie verejnými výdavkami. Sem sa radí i §6, podľa ktorého ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja zabezpečí vypracovanie národnej stratégie regionálneho rozvoja SR, a to s výhľadom na 20 rokov! Máme to chápať tak, že celá sústava vládnych rozvojových plánov, referenčných rámcov, operačných a iných programov, koncepcií a vízií pre regionálny rozvoj nepostačuje, a spasí nás až stratégia? Načo je komu ďalší byrokratický paškvil, za ktorého „obstaranie“ zaplatíme z našich daní ďalšie desiatky miliónov? A ktoré grémium veštíc dokáže na dve dekády vopred odhadnúť, či a kedy príde finančná kríza, podobná tej súčasnej? Bez znalosti takýchto vstupov, ktoré je skutočne ťažko odhadnúť, bude akákoľvek stratégia len prázdnym bľabotaním.

Dotujeme, dotujeme...

Ďalším „príspevkom“ tejto normy je, že uzákoňuje dotačný mechanizmus pre Integrovanú sieť regionálnych rozvojových agentúr (IS RRA) a euroregióny. Keď bola sieť agentúr v roku 2000 vytvorená, predpokladalo sa, že bude slúžiť aj ako opora a podpora pre samosprávy. Realita však je taká, že úlohy, ktoré plnia RRA, sú len duplicitné k úlohám, ktoré samospráva bežne zvláda tak či tak prostredníctvom svojich zamestnancov a vlastných agentúr alebo v spolupráci so súkromnými konzultačnými spoločnosťami, ktorých v danej oblasti podniká nespočetné množstvo. Štát tak zbytočne dotuje agentúry, ktoré by mali svoju opodstatnenosť potvrdiť v normálnom konkurenčnom boji s ostatnými subjektmi na trhu. Kým v začiatkoch bolo v sieti približne 20 RRA, v súčasnosti ich je vyše 40. A ročne nás tento špás stojí vyše 20 miliónov korún.

Ďalším subjektom podpory sú euroregióny, resp. slovenské časti týchto cezhraničných združení, ktoré dostávajú podporu od štátu už od roku 2002. V minulých rokoch sa medzi 11 euroregiónov ročne prerozdeľovalo zo štátneho rozpočtu približne 10 miliónov korún. Kým v 90. rokoch vtedajšia vláda Vladimíra Mečiara (v rámci nej i SNS) robila voči euroregiónom obštrukčnú politiku z dôvodov obáv o celistvosť územia štátu, terajšia Ficova vláda s ministrom SNS v kresle príslušného rezortu podporu euroregiónom dáva dokonca do zákona. Ba čo viac, v dôvodovej správe Janušekovho ministerstva k zákonu sa dokonca dozvedáme, že „EÚ už nie je vnímaná ako transnárodná entita, ale ako zoskupenie regiónov“. Vskutku obrat u národniarov. Moc peňazí je silná.

Predpokladá sa, že daňovníkov táto „podpora“ IS RRA a euroregiónov bude stáť ročne približne 50 miliónov korún, a ako inak, s výhľadom nárastu v ďalších rokoch.

Zákon druhý

I v súvislosti so zákonom o pomoci a podpore poskytovanej z fondov ES sme boli svedkami patričného divadla, v rámci ktorého sme boli v niekoľkých dejstvách presviedčaní o jeho potrebnosti. Pri odôvodnení zákona v parlamente sme sa od podpredsedu vlády Dušana Čaploviča dozvedeli, že ide o zákon, ktorý „aplikuje príslušné nariadenia ES“. Skutočne, čo i len letmý pohľad na zákon navráva, že ide o prepis príslušných nariadení ES, o čom svedčia i desiatky odkazov na ustanovenia európskych nariadení v poznámkach pod čiarou. Nariadenia sú pritom priamo aplikovateľné, a to bez nutnosti vnútroštátnej transpozičnej normy, na rozdiel od smerníc. Inak povedané – prijatie tohto zákona od nás nevyžaduje EÚ, nijako nevyplýva z našich záví¤zkov. Ukážkový príklad toho, ako sa na desiatky tisíc strán európskej legislatívy nabaľujú i ďalšie tisícky strán zbytočných zákonov v rámci vnútroštátneho práva.

Transparentnosť sa nekoná

Podpredseda vlády tiež v rozprave k zákonu v parlamente uviedol, že „impulzom pre vypracovanie zákona boli pretrvávajúce problémy pri čerpaní finančných prostriedkov a zbytočná zložitosť, ťažkopádnosť a nedostatočná transparentnosť,“ pričom vraj tento zákon vytvorí „transparentný rámec a umožní realizáciu projektov bez zbytočných prieťahov, byrokracie a administrácie“. Zákon v schválenom znení však žiadnu transparentnosť neprináša. No mohol. V prípade, že by poslanci koaličných strán hlasovali za pozmeňovacie návrhy opozičnej poslankyne Lucie Žitňanskej (SDKÚ-DS). Jej návrhy sa týkali napríklad zverejňovania výsledkov hodnotiaceho procesu a informácií o schválených i neschválených žiadostiach o spolufinancovanie projektov z eurofondov na webstránkach riadiacich orgánov, ktorými sú ministerstvá prerozdeľujúce eurofondy na základe výziev vychádzajúcich z jednotlivých operačných programov. Prečo chcú páni z koalície tieto informácie pred nami tajiť? Nehanbia sa, keď zároveň popri tomto ich postoji neustále tliachajú o transparentnosti? Heslo infozákona „Čo nie je tajné, je verejné“ rozhodne do úst vládnucej garnitúre nepasuje.

Záver

Dva dlho pripravované a očakávané vládne návrhy zákonov z oblasti regionálneho rozvoja boli schválené parlamentom v takom znení, že o nich možno vyhlásiť, že sú zbytočné. Navyše, kým prvý z nich prináša i zvýšené výdavky štátu a samospráv, druhý z nich neprináša toľko potrebnú transparentnosť do procesov prideľovania verejných zdrojov. V čase finančnej krízy nám tak vládnuca vrstva odkazuje, že ona a jej klienti si veru opasky uťahovať nemienia. Veď prečo aj – občan to predsa zaplatí.

Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2008.