Klientelizmus ako Žilina
29.1.2009 |
|
Keď Slovensko vstupovalo do EÚ, mnohí politici nás presviedčali, že to bude dobré pre krajinu. A keďže výhody spoločného trhu, nevraviac o nevýhodách bruselskej byrokracie a regulácie, sa vysvetľujú Slovači ťažšie, pomohli rukolapnejšie príklady. Napríklad eurofondy a miliardy, ktoré z EÚ pritečú do regiónov. Budeme čerpať, ťažiť a míňať. Teda, netýka sa to až tak nás, ako tých politikov, čo nám to sľubovali. Či skôr sebe a svojim?
Relatívne pokojné vody nášho vnútrozemia, kde sa už roky eurofondy (rozumej peniaze daňovníkov členských krajín EÚ) nielenže prelievajú na nezmysly, prideľujú kade-tade bez ohľadu na plnenie sľubov z oblasti fantazmagórie o znižovaní regionálnych rozdielov, ale i rozkrádajú (ne)verejným obstarávaním, rozčerila nehoráznosť, s akou dobre utajený nástenkový tender na ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja prekročil i doteraz známe medze, v ktorých sa „licencie“ na kradnutie z verejných zdrojov zvykli udeľovať. Mal by minister Marian Janušek (SNS) za tento škandál odstúpiť? Iste. No vyrieši zmena figúrky v kresle ministra vôbec niečo?
Hmla okolo nástenky
Zopakujme si základné fakty: ministerstvo sa rozhodlo „obstarať“ právne, tlmočnícke a prekladateľské služby, propagáciu, informačné a vzdelávacie programy za účelom realizácie tzv. technickej pomoci v oblasti eurofondov pre programovacie obdobie 2007 až 2013. Za tento balík služieb bolo ministerstvo ochotné z eurofondov zaplatiť približne tri miliardy korún. Keďže ide zjavne len o drobné, rozhodlo sa, že postačí, ak nevyhlási verejnú súťaž, v ktorej by záujemcovia o túto zákazku zviedli súboj, z ktorého by víťazne mohla vyjsť najlepšia ponuka a nebodaj i nižšia cena pre objednávateľa. Ministerstvo sa rozhodlo, že postačí, ak informáciu o miliardovom tendri zverejní len na nástenke vo svojej budove na prvom poschodí. A že postačí, keď sa tam ten oznam zverejní v sobotu a bude tam takto utajene visieť len šesť dní.
Vskutku prekvapivo sa do takto vyhlásenej „súťaže“ prihlásil len jeden záujemca, ktorému ministerstvo zákazku hneď i prikleplo. Tiež bolo prekvapením, že vo víťaznom konzorciu sú zastúpené firmy, ktoré majú viac než blízko k SNS, ktorá zhodou okolností bačuje práve na onom ministerstve. Uchádzač bol predsa zjavne najlepšou možnosťou z jedinej ponúkanej.
Transparentnosť brzdou?
Ministerstvo bolo na svoj výber také hrdé, že keď výsledok „obstarávania“ oznamovalo úradu pre verejné obstarávanie, žiadalo ho utajiť. Rovnako zahmlievalo i potom, keď sa o záležitosť začali zaujímať médiá. Keďže minister ba ani jeho tlačový odbor s médiami nekomunikoval dostatočne promptne a ak, tak skôr vyhýbavo, novinári si museli vypomáhať i žiadosťami o zodpovedanie otázok prostredníctvom infozákona. Reakcia bezradného ministra Janušeka bola, že médiá tým brzdia prácu ministerstva, keďže zamestnanci sa nemôžu venovať tomu, čomu majú, pretože vypracovávajú odpovede, a vraj „makajú do večera“.
Je zrejme zbytočné snažiť sa súdruhom z SNS poradiť, kde sa stala chyba. Ak by bol záujem zaviesť v eurofondoch aspoň základnú transparentnosť, ministerstvá by automaticky zverejňovali výsledky všetkých tendrov ako i hodnotiacich procesov výberu projektov v rámci jednotlivých výziev na svojich webstránkach. Potom by úplne postačovalo, ak by na tom úradníci z ministerstiev „makali“ priebežne, nie nárazovo do večera.
Publicita podľa Bruselu
Výsledkom v súčasnosti známeho pátrania nielen „mediálnych hyen“ je napríklad i poznanie, že ministerstvo dosiaľ víťazovi spomínanej „súťaže“ stihlo zaplatiť milióny za predražené právne služby, ďalšie milióny za jednoduché logá, ktorých reálna cena je len zlomkom tej fakturovanej, ako i milióny za reklamy v televíziách za premrštené ceny. Pýtate sa, načo sú napríklad ministerstvu reklamné spoty v médiách? No, vedzte, že geniálnu propagáciu typu „v minulom roku sme podporili toľko a toľko projektov za toľko a toľko miliárd, s pozdravom vaše milované ministerstvo, fondy a EÚ“ vymysleli eurobyrokrati v Bruseli, aby bolo občanom jasné, čo dobrého pre nich tá EÚ vlastne robí. Propagandy nikdy nie je dosť, a čo je už vtipnejšie, ako inzerovať za peniaze daňovníkov informácie o tom, koľko z ich peňazí bolo cez eurofondy rozkradnutých. V eurospeaku sa tomu vraví publicita.
Legalizovaná krádež
Povedzme si to na rovinu: eurofondy sú zlodejina, ktorá prebieha v podstate na dvoch úrovniach. Prvou je výberový proces, kedy sa na ministerstvách rozhoduje o tom, ktorý projekt získa podporu. Bežní smrteľníci sa zví¤čša nedozvedia, kto hodnotí, ako a prečo práve tak hodnotí, a prečo niekto podporu získa a iný nie. V šedej zóne sa pohybujú tí, ktorí vedia viac, všeličo vedia zabezpečiť a ťahajú za nitky v tejto „súťaži“. A profitujú.
Druhou úrovňou prerozdeľovania „koristi“ je verejné obstarávanie, teda dodávky konkrétnych tovarov a služieb v rámci jednotlivých projektov financovaných z eurofondov. Nevyžaduje sa transparentnosť a efektivita. Žiadna povinnosť elektronickej aukcie, prostredníctvom ktorej by ste vedeli vysúťažiť najlepšieho dodávateľa či cenu. Zví¤čša stačí predložiť aspoň tri cenové ponuky. Ba niekedy stačí dokonca len oznam na korkovej nástenke. Verejné obstarávanie je v tomto štáte legalizovanou krádežou.
Brno, Londýn, Žilina
Mediálna bitka o odvolanie ministra Janušeka je mimo misu. Metódy, ktorými sa eurofondy prerozdeľujú, a zďaleka nejde len o spomínaný škandalózny tender, ktorý Vladimír Mečiar označil za „klientelizmus ako Brno“ a neskôr ho povýšil na „klientelizmus ako Londýn“, sa výmenou ministra vôbec nezmenia. A teda, keď už, nejde tu skôr o klientelizmus ako Žilina?
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v skrátenej verzii v denníku SME dňa 28. januára 2009 (viac tu) a v rozšírenej podobe v Konzervatívnych listoch 01/2009.
